Korculiar.skater

V Nedeľu 18.10.2009 som sa zbláznil, keď som sa vybral na 5 hodinový štafetový maratón do Brna. Vlastne nebol som jediný . Ano ano vravel som, že sezóna mi skončila a že na peteky už nepôjdem. No taktiež som vravel, že do Brna pôjdem iba ak ako náhradník. Nuž a v Sobotu ráno mi volal kapitán tímu Jarino, že “Vladko Musíš.”

Že sa mi nechcelo asi všetci viete a ani natrénované som nemal, “ale čo šak bude sranda” vraveli. Ibaže on nám ten úsmev na tvári zmrzol v Nedeľu ráno . Prvé Sergejové ranné slová ohľadom preteku; V Brne prší. No boa, ale pomyslel som si, že nech teraz prší a kým tam prídeme tak snáď prestane.

Náš team sa skladal z 5 členov: J.Ščepka (kapitán), S.Fesenko, R.Cankov, P.Ambrus a Ja . Teda z dvoch Bratislavských klubov (inlineBSS a i-Riders). Taktiku striedania sme dohodli cestou do Brna. A celkom nám aj vyšla. Čo nám však už nevyšlo bolo počasie. Síce nepršalo, ale zato bola príšerna zima 3°C a fúkal (sibír) vietor. Nech si hovorí kto čo chce, ale ja som sa triasol takmer stále, pri každom preberaní štafety. Juj ale mi je zima, len čo na to pomyslím. A určite som nebol jediný, však? Trať alebo teda dráha, keďže sa to konalo na Masarykovom okruhu v Brne, bola striedavo suchá a mokrá. “Anó” ja som chytil vždy mokrú. Čo už.

Dráha je dosť členitá s viacerými zákrutami, ktoré sa ale dali v pohode vybrať veľkou rýchlosťou. No a najväčším peklom, okrem teda počasia, bol 4-tý km. Tam sa totiž začalo stúpanie do kopca. Čo do kopca, do strmáku jak hovado! Na 1km sa totiž prekonalo 70m prevýšenie. To vám poviem, že tam kočuľovať to chcelo riadne sebazaprenie. To ste, prosím pekne, došli k tomu kopcu a zrazu utlo a prestalo fúkať. No fakt bezvetrie, ale zato ste začali šliapať resp. dupať. Tam sa aj najviac rozhodovalo o umiestnení a kto sa tam zastavil, už to veľmi ťažko rozbehal. Na druhej strane dole kopcom sa išlo fajne. Max rýchlosť ktorú mám nameranú (vďaka Sergejovi) je 59,4km/h. (Škoda že to GPS som si ja babrák zabudol vždy pustiť. Takto mám len dve merania platné a jedno z toho nie je moje. )

O celkovom poradí sa viac-menej rozhodovalo v 3.kole. Pre nás však najväčším súperom boli chalani z Gigasport teamu, ktorí však išli v kategórii za Seniorov. Ich tlaku sme odolávali do 22. kola. V posledných piatich kolách sme už začali pomaly získavať odstup, ktorý bol nakoniec niečo okolo troch minút. Náskok pred druhými z našej kategórie bol vyše 8 minút. Celkovo sme odjazdili 27 kôl čo mi vychádza v priemere na kolo niečo okolo 11,5min. Celkovo s nami súperilo 9 teamov a 2 ženské. V senioroch bolo 5 teamov mužských a 1 ženský. Ešte treba vyzdvihnúť individuálnych jazdcov, ktorí sa v tom neprajnom počasí rozhodli odkorčuľovať 5hodín. (Klobúk dolu.) Tých bolo v mužskej kategórii 14 a v ženskej 5. Nakoniec sa vyhlasovalo aj absolútne poradie v ktorom sme boli tiež prvý . Normálne by sa vyhlasovala aj kategória masky, tak ako na iných veľkých podujatiach, no v tejto zime si nik masku nepriniesol. Všetci boli za zmrznutých hehe .

Môj prínos do teamu bol, okrem frflania, brblania a iných mnou obvyklých činností aj získavanie sekundových náskokov pred Gigasportom. Dole kopcom som sa viezol a hore som plul dušu. Ale súpera som nikdy nepustil a na vrcholku som vždy úradoval. (Až na moje prvé kolo, ktoré som odkorčuľoval jak hotentót. Uch, škoda reči. ) V štafetovom preteku sa ide vždy naplno, čo vyhovuje viac šprintérom ako tempárom. Tento pretek je ale dosť špecifický a vďaka strmému kopcu si na svoje prídu obe skupiny. Je teda jedno či ste šprintér alebo tempár na tomto kopci sa stretnete.

A čoby som ešte…? Treba poďakovať všetkým zúčastneným, lebo komu česť tomu česť. V tej zime korčuľovať tak to chce rešpekt. Support nám robila naša Martinka, ktorej ďakujeme za meranie kôl, povzbudzovanie, dozor atď. Aspoň na budúce vieme, že support je tiež veľmi dôležitý! No a záverom už len toľko, že zlatá medaila na konci sezóny veľmi poteší, ale na budúce to v takejto zime oželiem. (A ešte obľúbený pokryk! Bombuj, Bombuj, Bombuj!! )