Korculiar.skater

Pády by sme mohli rozdeliť do viacerých kategórii. Tie, na ktoré nespomíname práve najlepšie, sú najčastejšie bolestivé a dlho sa liečia. Potom sú pády z ktorých si moc hlavu nelámeme aj keď máme pár škrabancov a modrín a nakoniec sú pády po ktorých nám síce nič nieje, no priebeh takého pádu môže vyvolať zdesenie alebo smiech. V každom prípade však pád na preteku znamená stratu času a celkový prepad v umiestnení. Občas nám k pádu dopomôžu maličkosti na trati (napr. kamienok vhodnej veľkosti, pukliny, špáry a iné nerovnosti, prípadne prekážky typu piesok, olej a tak) alebo nám k tomu dopomôžu naši súperi (či už úmyselne alebo neúmyslene).

Ak už sa vám teda podarí spadnúť, a že sa vám to raz podarí, nemusíte hneď všetko vzdávať. No áno, ak máte vážny úraz tak to je niečo iné, ale o tom tu teraz nechcem písať. Z vlastnej skúsenosti viem, že vlak v ktorom ste boli už nedobehnete, a teda treba začať šliapať od znova. Nerozpumpujte tempo hneď od začiatku, zaručene vám dôjde dych a začne vás pichať v boku, vysuší vám ústa atď. Treba začať šliapať v pozvoľnom tempe, v ktorom postupne začnete pridávať. Viem, že v tom momente si to asi len málokto uvedomí a vystrelí zo zeme ako raketa, ale tá únava sa dostaví. Má to nasvedomí stres a šok, ale nie som odborník na takéto veci, takže píšem len svoje poznatky.

Je dobré mať pri sebe fľašu vody, ktorou si aspoň oblejete rany. Aj keď sú masochisti ktorí ranu nečistia ani pri  iných úrazoch, ja k ním však nepatrím, a teda odporúčam si ranu obliať. Ono totiž ako sa človek potí, tak vylučuje soľ, no a tá jaksi zvykne v rane štípať . Aby vás teda nerozptylovalo nejaké to štípanie, oblejte sa.
Ale aby som to skrátil, nenechajte sa vytočiť jedným pádom, ono totiž dôjsť do cieľa (aj keď 64-ty) je ďaleko lepší pocit ako keď to vzdáte . Aspoň môžte rozprávať, že nebyť pádu, tak ste prvý .