Korculiar.skater

Každé ráno keď je pekne, sa vyberiem do práce na korčuliach. Náladu som mal od rána dosť ponurú a ani šliapať sa mi nechcelo. No toto všetko sa zmenilo v momente keď som vybehol z podchodu na hrádzu.

Najprv ma prekvapil vláčik asi tak 10 korčuliarov. Nepoznal som ani jediného z nich a podvedome si hovorím “..fúha už tak skoro ráno tu niekto trénuje?” Ale  nijako zvláštne ma to nezaskočilo a tak si vravím “dobre, už keď som na hrádzi, rozpálim to čo najrýchlejšie po  most”.  Hneď v prvej ľahšej zákrute som ale stretol druhý vláčik korčuliarov. To už mi myšlienky prúdili o čosi rýchlejšie a zapojilo sa aj myslenie . Vravím si že “jeden vlak budiš, ale druhý?” Pozerám na nich, oni na mňa a zrazu mi došlo že “kua oni majú čísla” hmmm niečo sa deje. Konečne som vybehol zo zákruty kde mi výhľad nezakrývali stromy a celé obrovské pole maratóncov bežcov, korčuliarov, cyklistov, handbikerov sa na mňa vyrútilo. A ja v rýchlosti si to medzi nimi kľučkujem. Dvaja maratónci na mňa kričia “Heeeej,  opačne!” Ale vravím si “čo opačne, idem do roboty a meškám”. Keď celé to pole davu ľudí už poriadne zhustlo že ani uhýbať nebolo kam, a to som šliapal fakt rýchlo , ako obvykle, tak som konečne uvidel organizátorov na kraji pri ceste ako sa hrádza rozdvojuje k ekonomickej univerzite. Pristavil som sa a pýtam sa: “Čo sa to tu dnes deje? Čo je to za akciu?!” “No dnes je SUPERMARATÓN” oznamuje mi slečna od pohárikov. “Hmmm no pekne a ako sa ja mám teraz dostať na prístavny most! Ako dlho tadeto asi ešte pôjdu?!”  Starší pán  od organizátorov mi vraví: “No buď pôjdeš popri ceste alebo treba ešte asi tak pol hodinu počkať kým to celé prejde”. “Pol hodinu? Tak to nemôžem, to už musím byť v práci”. Kua nič iné mi teda neostávalo iba ísť po tej hnusnej, rozkopanej, hrboľatej ceste čo vedie  k univerzite.

Pod most som došiel asi za 15min. čo obyčajne stíham za polovičný čas (samozrejme po hrádzi a nie po tomto chodníku). Pod mostom ešte stále bežali maratónci tak som si na nich povzbudivo zahulákal aby sa neflákali. Keď sa konečne vytvorilo menšie okno tak som vybehol na most a pokračoval v ceste. Čo vám na záver môžem povedať je, že keď na mňa kričali aby som šiel opačne, no nemať ruksak na chrbte, tak to asi otočím (aspoň po hranice). Nálada sa mi v ten moment ako som ich tam uvidel tak otočila, že celý deň až do večera som myslel na to, že budúci rok sa asi prihlásim .